Dobré správy o korone.

Autor: Rasťo Michalik | 24.9.2020 o 9:46 | (upravené 7.10.2020 o 16:34) Karma článku: 10,34 | Prečítané:  37747x

Je toho naozaj veľa, čo sa môžeme z koronakrízy naučiť. Napríklad aj to, prečo sú noviny plné negatívnych správ.

Kolektívna trauma

Sme svedkami výnimočnej historickej udalosti, kedy jedna téma už viac ako pol roka denne živí titulky všetkých novín na svete negatívnymi správami. Opatrenia spojené s touto témou obmedzujú a traumatizujú miliardy ľudí na celej planéte. Tento mediálny tlak sa nedá porovnať ani s druhou svetovou vojnou. Pretože ak vtedy jedna strana prehrávala, tá druhá prinášala správy plné nadšenia či nádeje. Nikdy v histórii neboli negatívne správy šírené globálne s takou intenzitou a tak dlho ako teraz. Ak však pochopíme, ako mechanizmus tejto krízy funguje, dokážeme z nej vyjsť oveľa múdrejší, ako sme do nej vošli.

Prognóza vs. realita

Na začiatku bol strach z neznámeho. Vlády nemali o novom víruse dostatok informácii a svoje rozhodnutia robili len na základe prognóz. Podľa analýz zverejnených 17. marca, ktoré pre našu vládu vypracoval Inštitút zdravotnej politiky ministerstva zdravotníctva, prichádzali do úvahy 3 varianty šírenia koronavírusu. 

V prípade žiadnych alebo minimánych opatrení analytici predpokladali, že sa nakazí až 45% populácie Slovenska, čo by bolo takmer 2,5 milióna obyvateľov Slovenska. Pri tomto variante by podľa analytikov naše zdravotníctvo skolabovalo.

Druhý, optimistickejší variant, pri ktorom bola aspoň teoretická šanca, aby naše zdravotníctvo neskolabovalo, rátal s tým, že by nám vláda obmedzila len voľnočasové aktivity. Zatvorili by sa lyžiarske strediská, kiná či akvaparky. Do škôl, do práce či na nákup by sme však chodili ako dovtedy. V tomto prípade analytici odhadovali už len 25% infikovanej populácie, čo by stále znamenalo takmer 1,4 milióna obyvateľov Slovenska nakazených koronavírusom.

Ten najoptimistickejší variant, pre ktorý sa nakoniec naša vláda rozhodla, sme zažili. Napriek prísnym karanténnym opatreniam, ktoré sme absolvovali, sme mali mať podľa analytikov vrchol pandémie na stý deň od zavedenia týchto opatrení. Oproti predchádzajúcim variantom predpokladal tento scenár už len 10% infikovanej populácie Slovenska. Podľa tejto naoptimistickejšej prognózy sme tu mali mať 23. júna až 545 800 nakazených, z toho malo v nemocniciach ležať až 24 000 ľudí s koronavírusom. Miesto toho sme mali v tento konrétny deň infikovaných 131 ľudí, pretože z celkového množstva 1607 infikovaných ľudí dovtedy 28 zomrelo a 1448 sa už vyliečilo. 

Na obranu analytikov treba pripomenúť, že vychádzali z dovtedy dostupných informácii o koronavíruse a ochorení Covid-19. Sami analytici vtedy priznávali, že sa v dôsledku rôznych faktorov môže nimi prezentovaný vývoj meniť a preto ho budú musieť pravidelne aktualizovať. Treba tiež uznať, že na základe tejto odbornej analýzy prijala naša vláda to najlepšie možné rozhodnutie. 

Napriek odporúčaniam a prísnym karanténnym opatreniam, ktoré sme všetci podstúpili, sa aj táto najoptimistickejšia prognóza odborníkov nášho ministerstva zdravotníctva splnila len na 0,024 %,. Inými slovami: na stý deň od zavedenia opatrení bolo na Slovensku o 545 669 menej infikovaných ľudí, než predpokladali. Chvalabohu! S podávaním trestných oznámení za šírenie poplašnej správy by som bol však špeciálne v prípade ministra zdravotníctva, zodpovedného za inštitút, ktorý vypracoval tieto analýzy, určite zdržanlivejší.

Tie isté dáta - iná interpretácia

Prečo sa médiá tejto úžasnej správe koncom júna vôbec nevenovali? Lebo sa už vtedy venovali ďalším (desivým) prognózam a varovali nás pred prichádzajúcou druhou vlnou. Tá vďaka uvoľneným opatreniam a otvoreným hraniciam aj prišla. Hneď začiatkom prázdnin sme boli svedkami nárastu pozitívne testovaných. Ak sme od prvého prípadu, teda od 6. marca do 15. mája zaznamenali 1 493 pozitívne testovaných, tak od 15. mája do 29. septembra sme ich odhalili až 8 081. Oproti prvej vlne sme však zaznamenali aj významný pokles smrtnosti. 

Ak počas prvej vlny (71 dní od prvého prípadu do 15. mája), zomrelo na Slovensku na koronavírus napriek prísnym obmedzeniam 28 ľudí, tak odvtedy zomrelo do 29. septembra, teda takmer za dvojnásobne dlhú dobu, už len 17 ľudí. To znamená, že smrtnosť 2 % z prvej vlny klesla pri druhej vlne na úroveň 0,2 %. Ak sa toto číslo znížilo napriek uvoľneným opatreniam a otvoreným hraniciam, je to dôkaz toho, že buď už vieme akútnych pacientov liečiť a Covid-19 pre nás už nepredstavuje také smrteľné riziko ako na jar, alebo naša imunita voči vírusu narástla za 4 mesiace až 10-násobne. V každom prípade by sme mohli 10-násobne menej panikáriť. Napriek tomu, že sú tieto informácie verejne prístupné, médiá ich ignorujú a uprednostňujú radšej správy, ktoré situáciu dramatizujú. A to ešte stále nie je z dobrých správ všetko! 

Pre celkový obraz si treba tiež pripomenúť, že väčšina médií prezentuje celkový počet nakazených, teda od prvého pacienta zo 6. marca až dodnes, pričom toto číslo nie je znížené o vyliečených pacientov. Preto ak sa dnes v ktorýchkoľvek novinách dočítate, že máme oficiálne evidovaných 9 574 nakazených, treba si od nich odrátať 45 zosnulých a 4 329 vyliečených. Tieto hodnoty však vychádzajú len z oficiálne testovaných výsledkov. Aby sme však dostali reálny počet nakazených pacientov, treba podľa analytikov Inštitútu zdravotnej politiky Ministerstva zdravotníctva SR vynásobiť číslo pozitívnych testov šiestimi. V tom prípade by malo byť u nás v prvej vlne koronavírusom infikovaných 8 958 ľudí a smrtnosť by vtedy klesla na 0,3 %. V druhej vlne by pri počte 48 486 infikovaných smrtnosť klesla dokonca až pod 0,04 %. Čo je 2,5-krát menej než smrtnosť sezónnej chrípky 0,1% v rokoch 2018-2019 v USA, ktorá bola rovnako rátaná len z odhadovaného počtu ľudí nakazených chrípkou, nie z oficiálneho počtu pacientov, ktorí s príznakmi chrípky navštívili doktora (zdroj: CDC - Centers for Disease Control and Prevention). To navyše znamená, že až 47 870 z nás tento koronavírus prechodilo bez toho, aby sme ho mali vôbec potrebu riešiť s lekárom. 

Okrem tohoto však existuje ešte jeden závažný fakt, ktorý od začiatku pandémie rozhodujúcim spôsobom prispieva ku globálnemu dramatizovaniu situácie. Aby som vám jeho závažnosť objasnil, porovnám súčasnú situáciu s obdobím pred koncom milénia. 

Ako rátať, aby bolo obetí čo najviac

V deväťdesiatych rokoch som počas štúdia vo Francúzsku pracoval na projekte o AIDS. Vtedy sa tejto chorobe v médiách ani zďaleka nevenovalo toľko pozornosti ako teraz koronavírusu, ale aj tak to bola vtedy najviac medializovaná choroba. AIDS je finálne štádium infekcie vírusom HIV. Mnoho ľudí infikovaných týmto vírusom dokáže prežiť celé desaťročia bez toho, aby u nich prepukol do finálneho štádia - do ochorenia AIDS. Ak však prepukne, AIDS oslabí imunitu pacienta natoľko, že jeho život potom ohrozí aj taký vírus, ktorý by bol preňho v zdravom stave neškodný. Preto väčšina pacientov s diagnózou AIDS nakoniec zomrie na zápal pľúc či chrípku. Keby pacient s AIDS tú chrípku predsa len zvládol, je veľmi pravdepodobné, že jeho oslabený organizmus už ďalšiu chrípku nezvládne. Čiže chrípka by bola síce poslednou ranou, ale rozhodujúcim faktorom bola choroba AIDS, ktorá jeho organizmus oslabila natoľko, že nebol schopný brániť sa vírusu, ktorý by v zdravom stave zvládol. Nech už by potom pacient s AIDS zomrel nakoniec na chrípku či zápal pľúc, v štatistikách ho vtedy viedli ako obeť choroby AIDS. Ale dnes je to s rátaním naopak. 

Ak teraz pacient s AIDS či inou ťažkou chorobou podľahne nakoniec koronavírusu, alebo ho len má v sebe, keď zomrie, podľa metodiky Svetovej zdravotníckej organizácie WHO je oficiálne zaevidovaný ako obeť vírusu Covid-19. Prečo sa to teraz ráta naopak neviem, ale je jasné, že keby sa v deväťdesiatych rokoch obete vírusu HIV počítali rovnakou metodikou, akou dnes rátajú obete koronavírusu, nebol by AIDS takou atraktívnou témou pre médiá, pretože väčšinu úmrtí, pod ktoré sa podpísal, mal v konečnom dôsledku na svedomí zápal pľúc, chrípka či iná infekcia. Rovnako by dnes nebol Covid-19 mediálnou témou číslo 1, keby jeho obete rátali podľa rovnakej metodiky, akou pred 30-timi rokmi rátali obete vírusu HIV. Pretože Covid-19 je nebezpečný hlavne pre pacientov, ktorých organizmus je už oslabený inou smrteľnou chorobou.

Túto nezrovnalosť potvrdzuje aj oficiálna štatistika, ktorú 26. augusta zverejnilo americké Národné centrum pre zdravotnú štatistiku (National Centre for Health Statistics). Podľa nej zo všetkých prípadov oficiálne evidovaných ako úmrtia na Covid-19 bolo len 6 % prípadov takých, pri ktorých bol Covid-19 jedinou príčinou smrti. Až v 94 percentách prípadov bolo úmrtie spôsobené v priemere viac ako dvoma ďalšími príčinami. Tento nepomer síce vychádza z oficiálnych štatistík v USA, ale úmrtia v súvislosti s ochorením Covid-19 by mali byť na celom svete rátané podľa tej istej metodiky definovanej Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO). Je preto pravdepodobné, že podobný pomer úmrtí nie je len v USA, ale vo všetkých postihnutých krajinách. Dodnes (29. 9. 2020) evidujeme na celom svete 1 milión úmrtí spojených s diagnózou Covid-19. Ak bol jedinou príčinou smrti len pri 6% z tohoto počtu, znamená to 60 000 úmrtí na celom svete. 

Či už bol Covid-19 príčinou smrti 1 milióna, alebo len 60 tisíc ľudí, je zaujímavé porovnať tieto čísla s ďalším číslom: 4,25 milióna. Práve toľko úmrtí majú podľa 10 rokov starej štatistiky World Lung Foundation, každoročne na svedomí akútne respiračné infekcie, ktoré zahŕňajú zápal plúc aj chrípku. Tieto infekcie sa medzi ľuďmi prenášajú podobne ako Covid-19, napriek tomu tu s nimi v kľude celý život spolunažívame a nezatvárame kvôli nim školy, fabriky, divadlá, štadióny, hranice, ani nikoho nestrašíme s povinným očkovaním.

Načo sú komu zlé správy

Ako vidno z predchádzajúcich riadkov, keby médiá chceli, dokázali by tie isté oficiálne prístupné dáta interpretovať oveľa pozitívnejšie a namiesto strachu by mohli medzi nami šíriť nádej. Aký majú teda dôvod interpretovať ich negatívne? Historicky vždy platilo, že ten, kto strach v spoločnosti najviac živí, ten z neho aj najviac profituje. Robila to tak cirkev, fašisti, komunisti aj diktátori. A akákoľvek epidémia sa im na to vždy hodila. Práve preto cirkev vyhlasovala mor za “boží trest” za naše hriechy. Keďže prvé obete AIDS boli homosexuáli, živiť strach z tejto choroby sa vtedy hodilo hlavne pravicovým a konzervatívnym politikom. Prostredníctvom im naklonených médií ho využívali ako zbraň proti liberálom a demokratom.

Dnes sa strach z Covidu-19 hodí všetkým médiám bez rozdielu, lebo ešte nikdy v histórii nemali tému, ktorou by dokázali tak dlho a tak intenzívne priťahovať našu pozornosť. Čím viac našej pozornosti médium získa, tým má väčší vplyv na celkové dianie v spoločnosti, vyššiu trhovú hodnotu, aj vyššiu cenu reklamného priestoru, ktorý je hlavným zdrojom jeho zisku. 

Okrem toho cez nenápadné PR správy priživuje obavy z nového koronavírusu aj farmaceutický priemysel. Medializovaná potreba povinného očkovania ako jedinej účinnej zbrane proti ochoreniu Covid-19 priniesla farmaceutickým firmám vyvíjajúcim vakcínu proti koronavírusu len v priebehu prvého polroka zvýšenie trhovej hodnoty o 51 miliárd dolárov. (zdroj: Business Insider)

Vôbec nie je konšpiráciou, ale dávno známou pravdou, že strach je ten najjednoduchší nástroj, ako niekoho prinútiť urobiť aj to, čo by inak nespravil. Poslúchnuť varovanie je predsa „v našom záujme”, či už sme žena obmedzovaná týrajúcim manželom alebo občan obmedzovaný diktátorom. Nie je to tak dávno, keď strach z teroristických útokov využili vlády „v našom záujme“ k tomu, aby napadli zvrchovanú krajinu, aj keď jadrové zbrane, ktoré boli oficiálnou zámienkou vôbec nemal. Rovnako musíme odvtedy všetci "pre svoje dobro" odovzdávať odtlačky prstov. To, čo predtým robili len osoby podozrivé zo zločinu, musí odvtedy podstúpiť každý, kto chce mať pas a cestovať. Vďaka celospoločenskému strachu z koronavírusu sa aj tentoraz politikom podarilo získať nad nami väčšiu kontrolu. Napriek tomu, že ich návrh prezidentka Čaputová vetovala, pretlačili si naši poslanci novelu zákona umožňujúcu spracovávať lokalizačné údaje z našich mobilov aj bez nášho súhlasu. Aj to mali doteraz právo robiť len ľuďom podozrivým z trestnej činnosti. Samozrejme, že nás sledujú len „v našom záujme”. 

To je len zopár dôvodov, prečo sa médiám, politikom aj farmaceutickým lobistom hodia tie najhoršie možné interpretácie, aj keď sa tie isté dáta dajú interpretovať aj oveľa pozitívnejšie. Ani v jednom prípade by neklamali, ich pozitívnou interpretáciou by však nič nezískali.

Skutočne chceme vidieť radšej pozitívne správy?

Zásadná otázka potom znie, prečo venujeme väčšiu pozornosť správam, ktoré nás desia, než tým, ktoré nás tešia? Keby nás viac priťahovali tie pozitívne, zákon trhu by predsa zariadil, aby sa noviny predbiehali v informovaní nás o tom, že koronavírus výrazne slabne, úmrtnosť závratne klesá a nakazených aj mŕtvych je mnohonásobne menej, než sme sa pôvodne obávali… Po takých správach by sme sa konečne upokojili a vďaka tomu, že toho vieme dnes o koronavíruse oveľa viac ako na jar, by sme mohli zúžiť plošné obmedzenia už len na najrizikovejšie skupiny obyvateľstva. A my ostatní by sme sa mohli konečne sústrediť na dobehnutie toho, čo sa v školstve, zdravotníctve, kultúre, športe či hospodárstve v dôsledku karanténnych opatrení zanedbalo. Prečo to tak nie je, aj keby to tak mohlo byť? 

Pretože aj keď väčšina z nás vraví, že by sme uprednostnili radšej pozitívne správy, nemusí to byť tak úplne pravda. Vniesť do tejto záhady svetlo sa podujali páni Marc Trussler a Stuart Soroka v experimente, ktorí uskutočnili na McGill University v Kanade. Neboli totiž spokojní s výsledkami predchádzajúcich experimentov, ktoré skúmali vzťah ľudí k novinovým správam. Staršie štúdie boli totiž buď nekontrolované (napríklad nechali ľudí prezerať si správy doma, ale nevedeli potom určiť, kto z domácnosti sedel za počítačom), alebo nerealistické (pozvaní účastníci štúdie v laboratóriu vopred vedeli, že každý ich výber sa bude pozorne sledovať). Preto sa páni Trussler a Soroka rozhodli pre úplne iný prístup a nastražili dobrovoľníkom pascu.

Pozvali účastníkov experimentu do svojho laboratória pod zámienkou štúdie sledovania pohybu očí. Dobrovoľníkov najprv požiadali, aby si zo spravodajského webu vybrali správy, ktoré by si chceli prečítať počas testu, keď im bude kamera sledovať pohyb očí. Vopred všetkým účastníkom povedali, že je úplne jedno, aké články si na čítanie počas testu vyberú, pretože pre úspech experimentu stačí, aby si tie články pozorne čítali. Po tejto kľúčovej fáze testu, ktorú pokladali účastníci len za nepodstatnú prípravu, pokračoval experiment „akože” testom očí a na záver mal ešte každý účastník odpovedať na pár otázok o tom, aké správy by v novinách najradšej čítal. 

Pôvodný zmysel strachu

Výsledky experimentu ukázali, že oveľa viac ako neutrálne či pozitívne správy zaujali účastníkov správy negatívne – o korupcii, pokrytectve, nešťastí... A to aj napriek tomu, že títo ľudia v odpovediach uviedli, že uprednostňujú pozitívne správy. Vedci prezentujú tento experiment ako dôkaz javu „negativity bias“, podľa ktorého na nás vplývajú negatívne zážitky viac než pozitívne či neutrálne preto, aby sme ľahšie dokázali identifikovať potenciálne hrozby. Na tento účel mali už dinosaury v mozgu rovnakú „súčiastku”, akú máme my. Volá sa amygdala a práve ona je naším senzorom v prípade ohrozenia. Vďaka nej reagujeme na negatívne správy oveľa rýchlejšie a impulzívnejšie ako na tie pozitívne. Všetka naša energia sa vtedy sústredí na jediné: na záchranu života. Rovnako ako voľakedy dinosaury sme aj my vďaka výstražnému signálu z amygdaly prestali v marci venovať pozornosť čomukoľvek, čo sme dovtedy robili, a jedinou našou prioritou sa pre nás stala obranná reakcia na vzniknuté ohrozenie. A z rovnakých možností, z ktorých si vyberal aj dinosaurus: uteč, útoč, stuhni, sme si vybrali útek do bezpečia a tam sme stuhli na niekoľko mesiacov. 

Už za čias dinosaurov mal strach jednu výnimočnú vlastnosť - bol neuveriteľne nákazlivý! Ak sa niektorý z pasúcich sa dinosaurov odrazu vyplašil a vyrazil na útek, vystrašilo to celé stádo, ktoré ho v pude sebazáchovy okamžite nasledovalo. Jeden vyslaný impluz strachu ovplyvnil správanie celého stáda a pohodovú pastvu zmenil na bezhlavý únik. Pritom nikto až na toho jedného vôbec netušil, pred čím unikajú. 

Úplne rovnako to funguje aj medzi ľuďmi, čo bolo veľmi užitočné, keď sme žili v tlupách. Stačilo, aby jeden z nás zbadal blížiacu sa šelmu, a svoj strach preniesol na nás ostatných! Okamžite sme zdrhali, bojovali, alebo sa skryli. Ak ste mali tú smolu, že ste tomu levovi stáli akurát prvý v ceste, asi ste to neprežili, ale vďaka tomu, že ste ho spomalili, či dokonca zastavili, ste zachránili nás ostatných. Všetko, čo z vás zostalo, sme preto pochovali s najväčšou úctou. Ak ste však dokázali toho leva odstrašiť či zabiť, boli ste naším hrdinom dňa a večer pri ohni ste zaslúžene dostali to najlepšie miesto a najväčšie stehno. Keď nás však výstražný pokrik znova vyhnal na stromy a miesto leva z húštiny vyšiel neškodný jazvec, tým bystrejším z nás došlo, že nebezpečie vôbec nemusí byť skutočné, aby všetci urobili to, čo im poviete. Vtedy prvý Homo Fičúr vymyslel plán, ktorý navždy zmenil vývoj ľudstva: zistil, ako sa dá s minimom námahy maximalizovať svoj vplyv a z neho plynúce benefity. 

Prirodzená reakcia, ktorá sa nám ako alarm spúšťala len v čase ohrozenia, sa práve pre svoju neuveriteľnú schopnosť rýchlo a bez rozmýšlania zmeniť naše správanie, stala bežne zneužívaným nástrojom výchovy, vzdelávania, pracovného procesu, politického boja, mediálneho spravodajstva či reklamného marketingu… čoho prirodzeným výsledkom je, že dnes žijeme v pohotovosti takmer nepretržite. To, čo nám malo život zachraňovať, sme si sami sústavným zneužívaním pretvorili na to, čo nám teraz život naopak ohrozuje. Stres spôsobený sústavnými obavami je dnes hlavnou príčinou všetkých civilizačných chorôb: rakovina, infarkty, porážka, obezita, cukrovka, astma, depresia, nespavosť, žalúdočné problémy,…

Neznesiteľná príťažlivosť negatívnych správ

V tejto súvislosti je zaujímavé porovnanie dvoch podobných prípadov a hlavne toho, ako boli médiami prezentované verejnosti. V oboch prípadoch sa verejne známe osoby priznali, že boli pozitívne testované na Covid-19. V prípade bratislavského poslanca Adama Berku, ktorý mal ľahší priebeh, nevenovali médiá ani verejnosť pozornosť jeho dobrému zdravotnému stavu, aj napriek tomu, že sám priznal, že ako alergik čakal oveľa ťažší priebeh. Miesto toho sa na neho spustila vlna kritiky za priznanie, že počas čakania na výsledok testu vyšiel medzi ľudí, pretože sa necítil chorý. V prípade hudobníka Igora Kmeťa, ktorého priebeh infekcie bol ťažší, naopak médiá ani verejnosť neriešili, v akom klube bol, kým u neho choroba prepukla. V ich reakciách prevládala ľútosť a podpora. Zaujímavé je, že v oboch prípadoch úpútalo pozornosť médií aj verejnosti to "horšie". Naša tendencia vyhľadávať v správach len to negatívne, prerástla "vďaka" Covidu-19 až do takých rozmerov, že má aj svoj názov - Doomscrolling. Je to neprestajná potreba sledovania negatívnych správ napriek tomu, že tým prepadáme depresii a sami si tým ničíme duševné zdravie. 

Z tohoto pohľadu mal pán Berka vlastne smolu. Ak by mal rovnako ťažký priebeh infekcie ako pán Kmeťo, je pravdepodobné, že by bol médiami, aj verejnosťou vnímaný ako obeť a nemusel by pod ich tlakom odstupovať z poslaneckého klubu. Naopak, ak by mal pán Kmeťo podobne ľahký priebeh ako pán Berka, je dosť možné, že by musel vysvetlovať kde všade so svojím vírusom bol a jeho mediálny obraz nezodpovednej zbrane hromadného ničenia by poznačil aj jeho kariéru, rovnako ako to bolo v prípade poslancovania pána Berku. 

Po tejto lekcii asi nečakajme, že sa bude v médiách, či na facebooku ešte niekto verejne známy chváliť svojím ľahkým priebehom infekcie. Naopak, keď bude mať niekto priebeh ťažší, pravdepodobne o ňom počuť budeme. Napriek tomu, že je ľahších prípadov mnohonásobne viac, sa k nám potom cez médiá dostávajú správy hlavne o tých ťažších, čo následne vytvára dojem, že je situácia oveľa horšia ako v skutočnosti je, čo potom spôsobuje paniku verejnosti, ktorá následne vytvára tlak na politikov, ktorí potom sprísňujú opatrenia, aby situáciu ukľudnili. Podľa oficiálnych údajov zo stránky korona.gov.sk bolo však z celkového počtu 9 574 pozitívne testovaných, dodnes (29.9.) hospitalizovaných 187 pacientov s potvrdeným koronavírusom Covid-19. Ak máme podľa expertov z Ministerstva zdravotníctva vynásobiť počet pozitívnych testov šiestimi, znamená to, že na 187 hospitalizovaných pacientov s ťažkým priebehom pripadá 57 257 ľudí s tým ľahším. Z toho vyplýva, že obraz, ktorý nám je prezentovaný médiami by bol objektívny až vtedy, keby informáciám o ľahšom priebehu venovali minimálne 300 x viac priestoru ako venujú tým ťažším prípadom. To by zásadne zmenilo celkovú atmosféru v spoločnosti, ktorá by až vtedy adekvátne odzrkadlovala reálny stav. To by nás ale muselo baviť čítať aj tie dobré správy.

My sme problémom aj riešením

Z toho vychádza, že to je vlastne celé naopak. Médiá nie sú plné negatívnych správ preto, že by sa vo svete dialo málo pozitívneho. Ani preto, že by boli novinári krvilačné beštie. Tak ako iné firmy, aj médiá vyrábajú len to, po čom je dopyt. Ak to chceme zmeniť, stačí ak začneme sami venovať viac pozornosti tej "bright side of life". Médiá, ktoré budú chcieť prežiť sa nám prispôsobia rovnako ako všetky iné firmy, ktoré z pudu sebazáchovy bežne vyraďujú zo svojho sortimentu produkty, o ktoré nie je záujem. 

Tento článok nemá spochybniť existenciu vírusu Covid-19, ani to, že má u niektorých ľudí ťažký priebeh. Chce však poukázať na to, že nech je nám médiami prezentované čokoľvek, je vždy užitočné pozrieť sa na tie isté informácie aj z druhej strany. Pretože tie isté fakty sa dajú vždy interpretovať rôzne a každý, kto upriamuje našu pozornosť na tie najhoršie možné scenáre, to vôbec nemusí robiť „v našom záujme”, aj keď to tak verejne prezentuje. Rybár dáva na háčik tiež len takú návnadu, po akej ryba inštinktívne skočí. Keď prídeme na to, že je na nás či takým návnadám venujeme pozornosť, strach aj všetci čo ho proti nám zneužívajú okamžite stratia svoju moc. Ak už nebudeme upriamovať pozornosť len na to čierne, dokážeme v tých istých udalostiach nájsť aj nespochybniteľný pozitívny vývoj. Len ak si ho uvedomíme, dokážeme vo svojich hlavách vypnúť stav núdze a budeme sa môcť konečne venovať tomu čo má pre nás zmysel, čo sme kvôli protiepidemickým opatreniam zanedbali a čo nám robí radosť. Začneme konečne žiť aj s koronavírusom tak, ako s množstvom iných vírusov a chorôb, na ktoré tu ročne zomiera omnoho viac ľudí, a napriek tomu nemáme potrebu denne sledovať ich kĺzavé mediány a zatvárať kvôli nim školy, divadlá, športoviská, či hranice. 

 

ZDROJE: 

https://domov.sme.sk/c/22360516/koronavirus-scenar-vyvoj-slovensko.html

https://domov.sme.sk/c/22357333/koronavirus-a-slovensko-grafy.html?ref=artextramenu

https://www.cdc.gov/flu/about/burden/2018-2019.html

https://www.cdc.gov/nchs/nvss/vsrr/covid_weekly/index.htm?fbclid=IwAR2-e8h4N_-uJEEd6sda-6RZch7NsD4c2Nm_KQTVk54u_kYgrU1NwdcHp6s

https://markets.businessinsider.com/news/stocks/coronavirus-vaccine-boosts-big-pharma-market-capitalizations-50-billion-dollars-2020-6-1029350789#

https://www.bbc.com/future/article/20140728-why-is-all-the-news-bad

https://www.everydayhealth.com/emotional-health/stress/illnesses-caused-stress/

https://www.jneurosci.org/content/28/48/12868

https://childmind.org/article/is-social-media-use-causing-depression/

https://www.infectioncontroltoday.com/view/4-million-deaths-caused-annually-acute-respiratory-infections

https://ourworldindata.org/causes-of-death

https://www.wired.com/story/stop-doomscrolling

https://korona.gov.sk/en/coronavirus-covid-19-in-the-slovak-republic-in-numbers/

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Doobeda pretestovali 828-tisíc ľudí, pozitívnych bolo takmer osemtisíc

Covid-19 podľahlo ďalších sedem pacientov, pribudlo 2 573 infikovaných.

Zoroslav Kollár aj dvaja sudcovia idú do väzby

Policajná akcia Víchrica sa týkala celkovo desiatich ľudí.


Už ste čítali?